Súčasnosť je príznačná tým, aké je nesmierne dôležité byť sám sebou. Tým, aby sme vnímali, že každý z nás, ako súčasť celku, má svoju špecifickú a nezameniteľnú roľu, svoje prispenie a že všetky tieto role sú vo svojej podstate rovnocenné. Nikto nie je schopný dosiahnuť vývoj sám, ale spoločne ako jednotlivci sme schopní sa vyvíjať neuveriteľným spôsobom.

Tu je tá prešmyčka, to úskalie - takmer každý si myslí, že ak to robíme spolu, tak vo veci ako takej nemusíme byť sami za seba. Je to naopak. Len tým, že sme tam sami za seba, veci skutočne môžeme spolu robiť. Bunky v orgáne sú schopné fungovať ako orgán len vtedy, keď každá bunka tohto orgánu bude vedieť, čo robiť a bude to robiť sama tak, ako to robiť má. Každá časť celku potrebuje zastávať svoju funkciu a s tou jej v skutočnosti nikto neporadí, pretože to je jej roľa a ona sama musí nájsť spôsob, ako prežije. Len ak prežije, tak je schopná spolupráce. Ale spolupráca zároveň podporuje ju samotnú. A tak je to niečo, čo funguje na jednej strane len spoločne, ale nie už v zmysle, že len ak sa podvolíš celku, bude to fungovať. Ale v zmysle, len ak si sám sebou, môžeš skutočne spolupracovať a tým si naozaj zaistiť svoje prežitie.



 

Jedinci už nie sú schopní prežívať len ako súčasť kmeňa, komunity, rodiny, ale majú svoju identitu, svoju jedinečnosť, odlišnosť. To je šok! Šok pre pôvodné rodinné vnímanie identity. „Si tým, akého kmeňa (rodiny, národa, rasy) si súčasťou“. Preto dnes ten odpor k rodinám, ktorého môžeme byť niekedy svedkom. „Nechcem byť vašou súčasťou, lebo vy mi nedovoľujete byť iný a byť individuálny, vy odo mňa chcete, aby som bol taký, ako vy“.

Dnešná identita jednotlivcov vychádza z úplnej odlišnosti od ostatných. Jednotlivci - individuality si môžu prostredníctvom zdieľania, podpory a vzájomného posilňovania vymieňať svoju osobnú múdrosť. Bez ohľadu na vek. Tým, že zdieľajú svoje skúsenosti z prežitého a názory na to, kam má viesť budúcnosť, môžu vytvárať kolektívy. Toto je novodobé spájanie sa.

Človek týmto všetkým môže prinášať do kmeňa, do rodiny nové podnety. Tým sa dostáva viac zdravého ducha do nášho materiálneho sveta. Ducha, ktorý rešpektuje jednotlivca ako nevyhnutnú súčasť celku, rešpektuje jeho odlišnosť a podporuje ho v nej, posilňuje ho v tom, pretože len tak skutočne posilní prežitie, dovolí mu existovať naďalej. Smer, ktorým celý tento vývoj prebieha, tvoríme len tým, že sme toho svedkami, že veci nechávame, aby sa diali.